Dejiny hradu Muráň

Nad obcou sa vypína skalné bralo, na ktorom sa nachádzajú zrúcaniny kedysi slávneho Muránskeho hradu. I keď je značne rozpadnutý, aj tak mu ostali určité priority. Patrí medzi najrozsiahlejšie hrady na Slovensku, o čom svedčia jeho úctihodné rozmery 90x360 m / 3 ha /. Svojou nadmorskou výškou 938 m patrí medzi najvyššie položené hrady u nás.

Z obce sa po turistických značkách – modrej a červenej – dostaneme za 1 hod a 30 min popri chate Zámok / bývalej horári / na samotný hrad.

Dostáva sa vám do rúk sprievodca po historicky bohatom kúsku nášho Slovenska.

Chronologicky zostavené historické fakty Vám dajú predstavu o dianí na hrade Muráň. Hrad sa nachádza na území NP Muránska planina a zároveň je súčasťou Národnej prírodnej rezervácie Cigánka s najvyšším stupňom ochrany.

Stavebný vývin hradu

Hrad je postavený na ťažko prístupnom brale Cigánka. Najstaršie zachovalé časti sú gotické. Jeho stavebné začiatky musíme klásť už do obdobia tesne po tatárskom vpáde niekedy do roku 1243. Charakter jednotlivých stavieb, medzi ktorými dominujú strážne veže, budovy dielní a skladov, kde bolo treba neustále držať veľké zásoby potravín a materiálu pre potreby vojska v prípade obliehania hradu, svedčí o tom, že Muránsky hrad bol na tie časy dokonalou pevnosťou zabezpečenou z každej strany. Pomáhala mu v tom aj jeho výhodná poloha.

Hrad bol niekoľko krát prestavaný. V 15. – storočí ho zosilnili Jiskrove oddiely. V druhej polovici 16. – storočia zvlášť po roku 1621 bol prestavaný a roku 1651 znovu opevnený. Týmito prestavbami dostal hrad renesačný charakter.

Pohľad do dejín

Pre svoje osobitné čaro tento kúsok našej vlasti ovplyvnil tvorbu nejedného básnika, či maliara alebo spisovateľa, aby vpísal do svojich diel vyznania z krás okolitej prírody, ktorá na človeka pôsobí silou a ťažko jej odolať. Ján Kollár o tomto mieste napísal : „ Nevyrovnané výhledy Muránskeho zámku a historické poměnky očarovali tak duši mou, že jsme celý den tam strávili“. Týmto citátom sme pootvorili tajomnú históriu jednej z mnohých pamiatok Gemera – Muránskeho hradu.

Bralo zvané Cigánka, navzdory času stojí pevne aj dnes. A na povesti, ktorá sa uchovala do dnešných čias, bude určite viac ako len zrnko pravdy. Kapitán Muránskeho hradu sa vášnivo zaľúbil do mladej cigánky a vzal si ju za ženu. A keďže z hradu na dlhšie marše a cvičenia chodil, žienku nechával doma samotnú. Mladá cigánka sa vraj zahľadela do poručíka a kapitán to odhalil. Iná povesť hovorí, že keď kapitán nebol doma, družinu si zavolala, nohy do popola strčila a so svojimi sa hostila a zabávala. Keď to kapitán raz vystriehol a všetkých prekvapil, tak sa najedoval, že ženu pochytil a do priepasti hodil. Od tých čias sa bralo volá Cigánka.

Najstarší písomný údaj sa viaže k roku 1271. Vtedy ho Štefan V. daroval dvornému sudcovi – comesovi Mikulášovi Gunicovi, čo znamená, že vznikol už před rokom 1271. Od roku 1321 vlastní hrad rod Rátol. Okolo roku 1430 potomkovia Rolanda vymreli a hrad prešiel do kráľovských rúk. Kráľovná Alžbeta cisárovi Fridrichovi III. Odporučila Čechov do žoldnierských vojsk a za vodcov vymenovala Jána Jiskru, Aksamita a Thalafúsa. Jiskrovi boli pridelené stolice Zvolenská, Gemerská, Šarišská a Abovská. V roku 1458 kráľ Matej vyslal proti Jiskrovi Sebastiana Rozgoniho. Jiskra s pomocou nemeckého cisára Fridricha III. – roku 1461 ešte raz povstal proti kráľovi Matejovi, ale roku 1462 sa vzdáva a hrad sa stáva kráľovským majetkom.

Okolo roku 1500 kráľ daroval Muránsky hrad Štefanovi Zápoľskému. Ten ho prepustil svojmu vernému prívržencovi Jurajovi Tornalimu, po smrti zdedil majetok jeho štvorročný syn Ján a správcom sa stáva Matej Bašo . Toto obdobie tvorí v dejinách hradu zvláštnu kapitolu.

Matej Bašo sa smutne preslávil ako lúpežný rytier. Hneď ako sa dostal ku správcovstvu snažil sa hrad zaistiť pre seba, preto poslal mladého Jána do Poľska, odkiaľ sa už nikdy nevrátil. Hrad obsadil a vyhlásil sa za jeho pána.

Aby mohol znášať veľké náklady spojené s vydržiavaním vojska podnikal lúpežné výpravy do širokého okolia, drancoval a zabíjal. Vykradol kostol v Rimavskej Sobote, vyraboval kláštor v Hrabušiciach. Jemu sa pripisuje vyplienenie kláštora Lapis Refugii /Skala útočištia /. Na hrade razil falošné mince. Kráľ Ferdinand v roku 1548 vydal rozkaz na jeho chytenie a uväznenie. Touto úlohou poveril krajinský snem pána Krásnej Hôrky – Františka Bebeka. Kráľovská trestná výprava pod vedením grófa Mikuláša zo Salmu hrad v roku 1549 za pomoci hradnej posádky obsadila, ale Bašovi sa podarilo utiecť. V Telgárte ho však chytili pastieri, spoznajúc v ňom presláveného lúpežného rytiera – pána hradu Muráň a postrach širokého okolia. Spútaného ho priviedli späť na hrad, tu bol odsúdený na smrť a rozsudok sa hneď aj vykonal.

Úryvok z veršovanej skladby „ Píseň o zámku Muránskem „, ktorú zložil očitý svedok udalosti Martin Bosňak v roku 1549 podrobne opisuje potrestanie Matúša Bazaldu zvaného Bašo takto :

„Muránsky zámek v Uherskej zemi na vysoké skále jest postavený.

Bílý svítí se medzi horámi zdi, bašty, palacové pěkne zpravení.

Tomu se divili Španělové patřice na Muráň k vysoké skale,

Rozmlouvali tak, sami řkouc k sobě .

Težce mi tento zámek dobudneme.

Jěšte sme to nikdy neviděli,

Jak sme koli v světe mnoho chodili,

Jako Muráň na vysoké skale,

Nikdy ho od BAZALDA žádny nevezme.“

Táto udalosť sa neskôr stala podkladom aj pre literárne spracovanie poviedky Sama Tomášika – Bašovci na Muránskem zámku. S vykorenením Bašovského rodu sa muráň a jeho okolie dostalo do bezpečia. Na hrade ostalo kráľovské vojsko, menovaným kapitánom sa v rokoch 1565 – 1585 stal Melchior Maschko a v rokoch 1585 – 1594 Július Herberstein, potom Ján Rotthal. Podľa stoličných zápisníc ešte v roku 1610 rodina Rotthalovcov vládla na Muráni.

Gróf Tomáš Séči, hlavný župan gemerskej stolice hrad roku 1612 odkúpil za 100 000 zlatých aj so všetkými priľahlými pozemkami. Po Tomášovi vládol na hrade jeho syn Juraj, ktorý s manželkou Máriou Drugeth de Homonnay mali deväť detí : Jána, Petra, Samuela, Juraja, Máriu, Barbaru, Katarínu, Evu a Magdalénu. Zo synov sa ani jeden nedožil dospelosti, ako aj dcéra Magdaléna. Z detí sa najviac preslávila najstaršia dcéra Mária, známa ako Muránska Venuša. Jej meno je najviac späté s históriou hradu. Ako veľmi mladá sa v Jelšave zosobášila so Štefanom Bethlenom, hradným kapitánom. Žili spolu krátko, ich dve deti, aj on sám zomreli. Mária Séčiová mala iba 22 rokov, keď sa opäť vydala.

Štefan Kún sa jej vzhľadom ani inteligenciou nemohol rovnať. Mária bola krásna, so sklonom k poézii, ale aj výborná jazdkyňa so záľubou v domácich prácach. Vraj vedela po slovensky. Zakrátko od Kuna ušla na hrad Déva, kde ju vlastný manžel obliehal s vojskom. Odolala mu a dala sa s ním rozsobášiť, čo bolo v tom čase výnimočná udalosť.

Mária Séčiová žila na hrade so svojou mladšou sestrou Evou a jej manželom Illéšházym, prívržencami stavovského povstania Juraja Rákociho. Mária bola prívrženkyňa kráľa. Keď sa zoznámila s fiľakovským kapitánom Františkom Veššelénim, obaja pripravili plán na získanie hradu. Tento sa im úskokom podarilo uskutočniť. Medzi Máriou a Veššelénim už počas manželstva so Štefanom Bethlénom bol vzťah. Veššeléni žil v manželstve s bohatou Žofiou Bosňákovou – najmladšou dcérou Tomáša Bosňaka, pána fiľakovského hradu. Otec Márie bránil pomeru medzi jeho dcérou a Veššelénim, ktorý bol odhodlaný opustiť svoju vieru a rozviesť sa so Žofiou. Dobrodružný začiatok novej éry sa začal povrazom, ktorý Mária vyhodila z okna hradu. Veššeléni s vybranými spoločníkmi horko ťažko našli povraz a začali sa šplhať k zažatej svieci v okne hradu. Štastlivo sa dostali do svetnice, kde ich pochytali a zatvorili do temnice. Onedlho dostali takýto odkaz :

„Veššeléni, pani hradu ti odkazuje, že svoju ruku ti dá, aj s majetkom sa podelí, ak sa od kráľa odchýliš a k Rákociho zástavam sa pripojíš !“ Uhorský vlastenec sa vyslovil, že on veru radšej smrť si vyvolí, ako by mal svoju vernosť kráľovi zradiť. Tu Veššeléni cez zažaté fakle zošil v červených šatách odetého kata: Poslal poslednú modlitbu Bohu, vstal a išiel na popravisko. Zrazu mu cestu zahatala pani ako anjel.

„Veššeléni, próbu si hrdinsky vystál. A teraz, keď poznám tvoju statočnosť podelím sa

s tebou o všetko čo mám.“

Takto muránsky hrad vypadol z rúk Rákociho. Keď Veššeléni získal hrad, dal sa s Máriou roku 1644 zosobášiť a tým sa stal pánom Muráňa. Kráľ Ferdinand ho podporoval a roku 1655 ho vymenoval za palatína krajiny. Toto obdobie bolo vrcholom slávy Muránskeho hradu, nastalo zlaté obdobie Muránskeho panstva. Zakrátko bol Veššeléni povýšený do grófskeho stavu, bol v tom čase druhá najvýznamnejšia osoba po kráľovi a muránska Venuša bola v Uhorsku prvou ženou po kráľovnej.

Hrad bol prestavaný s nebývalou pompou a nádherou. V tom čase tu vznikli všetky barokové stavby a nákladne bol prestavaný aj renesančný Séčiovský palác. Veššeléni vybudoval nemocnice v Muráni, Jelšave i v Pohorelej. Muráň ožil, chodili sem veľmoži, grófi i zemani zo všetkých končín .

Ferdinandov nástupca, kráľ Leopold I, pretože nedodržiaval Zlatú bulu vydanú kráľom Ondrejom II si pobúril proti sebe šľachtu celej krajiny. Veššeléni sám zorganizoval sprisahanie proti kráľovi, to však bolo prezradené. Veššeléni sa utiahol do Slovenskej Ľupče, kde 27. Marca 1667 zomrel. Leopold I vydal v roku 1670 nariadenie na obsadenie Muránskeho hradu a kráľove vojská ho obsadili v auguste roku 1670. Veliteľom hradu bol Juraj Móric Kotulinský, ktorý surovo a bezohľadne zaobchádzal s Máriou, neskôr ju uväznil a jej majetok bol zrabovaný. V rokoch 1671 – 1676 bola internovaná vo Viedni, vyslobodiac sa z väzenia odchádza Mária k svojmu švagrovi Ladislavovi Čákimu do Koszegu, kde ju láskavo prijali, prežila tu posledné tri roky svojho života a 18. Júla 1679 zomrela. Jej smrťou zhasla hviezda Muránskeho hradu.

I z kuruckého života sa dostalo muránskemu hradu. Imrich Tokoly si ho podmanil dvakrát, v roku 1678 a 1683.

Roku 1677 sa Imrich Tokoly spojil s Abalfym a viac krát zvíťazil nad cisárskym vojskom: Po porážke Turkov pri Viedni 1684 za pomoci poľskeho kráľa Sobieskeho sa hrad znovu dostal do rúk cisára. Po roku 1688 končí moc Tokolyovcov tým, že na Muráň boli vymenovaní za kráľovských komisárov Krištof Breiner a Pavol Medňanský.

Krutý osud zasiahol hrad, keď v roku 1702 požiar úplne zničil všetky obydlia. Avšak písomnosti svedčia o tom, že už roku 1706 bol znovu opravený. Rokom 1710 sa končí aj kurucká vláda nad hradom. Neskôr ho obsadil František Rákoczy II., ktorý ho daroval svojmu vernému generálovi Mikulášovi Berčénimu.

Cisár Karol IV. Roku 1720 s večným právom daroval hrad Štefanovi Kohárymu za služby, ako posledný z tohoto rodu nemal syna a tak jeho jediná dcéra Mária-Antónia sa vydala za Ferdinanda Juraja – knieža zo Sasko-Coburg-Gothy v roku 1816. Tým celý majetok pripadol kniežaťu Coburg-Koháry.

Posledným obyvateľom hradu bol 84 ročný vyslúžilý vojak. Býval v dome ešte v roku 1820. Dom bol v 60-tich rokoch 20. Storočia zachovalý / mal šindlovú strechu /.

Rokom 1928 prevzal majetky za protihodnotu do vlastníctva štátny pozemkový úrad ČSR.